Zapísali ma na výtvarnú. A vôbec som z toho nebola nadšená. Mala som osem rokov, strach zo všetkého neznámeho a zrazu som sa ocitla v miestnosti s vysokými stenami, čudným smradom a kopou cudzích detí. Len aby si ma nikto nevšimol a nikto sa ma na nič nepýtal… Našla som si nenápadné miesto v poslednom rade lavíc, v ktorom sedelo iba jedno tmavovlasé kučeravé dievča. Asi po pol hodine prišiel učiteľ, ktorý vyzeral celkom ako Lenin, pri potácaní sa triedou takmer spadol do kade s hlinou a skôr ako niekam zmizol, stihol takou tou krčmovou rečou poťažmo oznámiť, že nás teda víta, a kým sa vráti, máme namaľovať svoj autoportrét.

Nuž tak čo už? Vytiahla som výkres a začala maľovať. Namiesto svojej tváre som urobila obrovskú oranžovú machuľu. Vtedy to kučeravé dievča vstalo od stola a povedalo mi, že tvár nemá byť oranžová, ale telová, a že do toho mám pridať trocha bielej. Hm, lenže moja úplne nová sada šiestich štandardných čínskych farieb bielu akosi neobsahovala. Tak som sa na ňu spýtavo pozrela a ona mi doniesla svoju bielu, namiešala tú telovú a celú ma prekreslila. Prisadla si, pomohla mi namaľovať aj ústa a vlasy a ten obrázok nakoniec vyzeral ako ľudská tvár. Uľavilo sa mi — na tej výtvarnej to predsa len nebude také zlé, už mám novú kamošku. A potom po mňa prišla mama, pozdravila sa s pripitým učiteľom a povedala mi, že s cigánmi sa nemám kamarátiť. A ja som jej povedala, že to dievča mi požičalo bielu a že cigáni sú predsa tí, čo klamú.