Rodézsky ridgeback sa najčastejšie spomína ako poľovné plemeno, hoci by bolo naivné predpokladať, že prvé ridgebacky boli šľachtené len na lov levov a neboli využívané aj inak. Svorky ridgebackov farmári nechávali každodenne strážiť a ochraňovať svoje farmy či stáda, a to tak pred škodnou, ako aj pred zlodejmi. V Afrike či Austrálii sú na tento účel chované mnohými farmármi dodnes a toto plemeno je v očiach verejnosti vlastne vnímané ako strážne, a teda aj ostré. Náhodou som sa kedysi stretla s jedným Austrálčanom, a keď som mu povedala, že máme štyri ridgebacky, spýtal sa, koľko hektárovú farmu máme  a čo chováme 😉

V Európe sa RR stal hlavne spoločenským psom. Je len málo majiteľov RR, ktorí absolvovali so svojím psom náročné poľovné skúšky, a ešte menej je ich aj skutočne využívaných pri práci v lese. Hoci majú RR stráženie v krvi, ako vyslovene strážne psy sú v našich zemepisných šírkach využívané len minimálne, a to najmä z dôvodu klimatických podmienok, ktoré nie sú pre RR v zime vhodné.

RR sú však psy temperamentné a silné. Pri prebytku nevyužitej energie hľadajú spôsoby, ako sa jej zbaviť, čo môže vyústiť v lepšom prípade do zlozvykov typu ohrýzania nábytku, ale aj do otvorenej agresivity voči zvieratám i ľuďom. Je preto veľmi dôležité s RR a jeho danosťami pracovať, a to tak s ohľadom na plemeno, ako aj s ohľadam na jendotlivca.

O ridgebackoch sa hovorí a píše, že majú vysoký prah dráždivosti, čo znamená, jednoducho povedané, že toho znesú/mali by zniesť veľa, kým prejdú k reakci či dokonca k útoku. To však neznamená, že sú zbavené agresivity. V každom psovi drieme šelma, či sa nám to páči, alebo nie, a práve pri veľkých psoch by mal byť človek na to pripravený a vedieť s prejavmi agresivity pracovať.

Výcvikom zameraným aj na ovládanie prejavov agresivity u psa je práve obrana. RR nie je typické obranárske plemeno, niektoré knižky obranu u ridgebackov priam zakazujú, no treba si uvedomiť, že nie je obrana ako obrana a akákoľvek práca so psom je prínosom preňho i pre majiteľa a v neposlednom rade by som z ridgebacka nerobila hlúpe plemeno, ktoré nedokáže rozlišovať situácie a ktorého možno cieleným výcvikom doviesť od inteligentného psa k nezvládnuteľnému agresorovi. Ak je majiteľ začiatočníkom, treba samozrejme vyhľadať odbornú pomoc, vyvarovať sa chýb, čo pri nácviku obrany platí dvakrát. My sme to so všetkými svojimi psami skúšali, bavilo to iba Beiru, o ktorej sme si mysleli, že na to nemá vôbec povahu, zvyšné tri neboli do rukáva ochotné ani zahryznúť, iba okolo figuranta krúžili, a podstatou celého výcviku bolo odvolať ich od takéhoto podnetu, čo sme niekedy viac, niekedy menej zvládli.

O rozhovor na tému obrana, obranársky výcvik a rodézsky ridgeback som pred pár rokmi požiadala svojho kamaráta MVDr. Zoltána Tatarku, majiteľa, cvičiteľa, chovateľa a rozhodcu pre výkon psov. 

 

Čo si treba pod pojmom obrana či obranársky výcvik predstaviť?

Pod týmto pojmom si mnohí povrchne informovaní predstavujú len hryzenie do rukáva. Žiaľ, tento predsudok majú dnes aj viacerí rozhodcovia… Obrana je ale komplexná činnosť psa, jeho reakcia na človeka, vyhodnotenie činnosti k zákroku, odvaha vykonať samotný zákrok a byť v ňom aj ovládateľným. Ja osobne odlišujem v dnešných pomeroch skutočnú obranu od dnes športovo preferovanej „hry na obranu“ (t.j. praktickú kynológiu, ak pes má k tomuto predpoklady od plemenných, cez individuálne schopnosti a samozrejme je k tomu aj systematicky vedený, a športovú kynológiu, ktorá dnes nie je v podstate o obrane ako takej, ako predovšetkým o rozšírenej hre na lovenie koristi). V tej prvej ide psovi o pochopenie, že práve človek je tou korisťou, prípadne objektom zákroku, v tej druhej je to hlavne samotný rukáv ako objekt koristi a nezáleží na tom, či ho nesie človek, robot alebo niečo iné. V tej prvej ide o naozajstnú činnosť so všetkými možnými následkami, v tej druhej ide predovšetkým o hru.

V každom prípade pes sa výcvikom učí a zdokonaľuje v daných predpokladoch, naviac výcvikom sa usmerňuje do žiaducich reakcií a vlastne sa vytvárajú pevné reflexné oblúky k danej činnosti. Pes sa dokonca časom naučí rozoznávať a vyhodnocovať samotné situácie aj v konkrétnom živote. Je to veľmi dôležité v tom, že obrana v “živote” je odlišná od obrany “na cvičáku” práve rozmanitosťou situácií. Pes, ktorý má srdce a čistú hlavu to bez problémov rozlíši. Ale treba povedať aj to, že takých psov nie je veľa. Ale sú. Inak ešte: je strašne veľa okolností, ktoré na to všetko vplývajú, to sa nedá opísať ani celou knihou, tie obrany a situácie treba zažiť, prípadne sa dobre dívať, analyzovať a robiť závery. 

Akú úlohu má plemenná príslušnosti pri výcviku obrany?

Samozrejme plemeno hrá dosť podstatnú rolu, hoci i  v rámci plemena sú veľké individuálne rozdiely. Sú plemená, ktoré sú na daný účel vyšľachtené. Ale aj medzi “obranárskymi” plemenami je práve v individuálnych schopnostiach veľký rozdiel. Napríklad molosoidné plemená majú vo všeobecnosti dosť pevne zakorenené gény obrany rodiny alebo teritória. Je rozdiel, ako sa to prejavuje, i ako sa to dá využívať. Inak reaguje stredoazijat a inak kaukazák, inak reaguje bandog a inak nemecký ovčiak, onak reaguje fila a inak tosa. Vo všeobecnosti: strážne, pracovné, farmárske, ale aj isté skupiny loveckých plemien majú tieto vlohy dané. Je individuálne, do akej miery sú pevné a silné, rovnako záleží na tom, čomu ich (ak takéhoto konkrétneho jedinca necvičíme) naučili životné skúsenosti. V tomto smere vznikajú rôzne fámy a predsudky nielen o plemene ako takom, pričom sa, hlavne nepochopením podstaty výcviku obrany, globalizuje, že práve týmto výcvikom sa psy daného plemena stávajú zlými, agresívnymi a nezvládnutými. Opak je pravdou, ide len o to, či si to funkcionári daného plemena nechajú vysvetliť a prípadne ukázať, alebo ostanú na svojej teoretickej, alebo od niekoho okopírovanej platforme.

Ako je to s jedincom?

Takže — ako prvé a zásadné — ide o to, čo od psa chceme. Či ozajstnú obranu, či hru na obranu, či chceme len rozvíjať obranárske schopnosti a vlohy, alebo len tieto veci ventilovať a ovládať psa aj vtedy, keď je v akomsi zvýšenom adrenalínovom afekte, do ktorého sa práve výcvikom dostáva (ale treba povedať, že sme často svedkami, že do takého istého afektu, len príliš často  nezvládnutého zo strany majiteľa, sa pes dostáva aj v bežnom živote). To sú prísne individuálne vlastnosti a na ich rozlíšenie treba trochu skúseností a potom treba brať aj do úvahy funkciu a schopnosti psovoda. Samozrejme, nemalú úlohu v učení i samotnom výcviku hrá figurant. Pre jednanie psovoda a figuranta, čo sa týka ich správania, platia isté pravidlá a zásady, ktoré sú dosť odlišné pri nácviku jedného, alebo druhého spôsobu obrán. Pri praktickej obrane, pes človeka nevyhodnocuje ako „nosiča koristi“, ale sám o sebe je tou potenciálnou korisťou. To je zásadný rozdiel práve z pohľadu psa. Čo sa týka jedinca — pokiaľ to psa zaujme (taká, alebo onaká obrana), na tom sa dá stavať. Záujem je to najelementárnejšie, či sa na to vykašľať, alebo či sa to dá rozvíjať ďalej a až do akého levelu chce psovod zájsť. Ale aj to je trochu komplikované tým, že niektorého psa to začne baviť hneď od prvého razu, inému to trvá niekoľko tréningov a iný neprejaví záujem vôbec. Takže individualita psa tu hrá veľkú rolu a samotnej individualite je potom potrebné, a zdôrazňujem – nutné, prispôsobiť samotný výcvik. Tu sa nedajú použiť jednotné šablóny!

Aké sú predpoklady psa na zvládnutie obrany?

Predpoklady jedinca sú dané vyššie uvedeným — plemenom, individualitou, vrodenými schopnosťami, ale predovšetkým typom CNS. Pes má byť vyrovnaný, s primeraným stupňom a rýchlosťou nástupu vzruchu i následne útlmu, samozrejme, ideálne je, ak je nielen rýchlosť nástupu týchto dvoch veličín rovnaká, ale rovnaká je aj ich intenita. To všetko sa dá čiastočne ovplyvniť aj rozvojom týchto vlastností počas života psa, ale ten základ je tam daný pri narodení. Ak chcem tú skutočnú obranu, tak na to psa musím pripravovať od šteňaťa: rozvíjať nedôveru k cudzím osobám, podporovať predovšetkým jeho sebavedomie, zlobu na človeka (ale toto len do istej miery, pretože pes sa časom naučí vyhodnocovať situácie sám – je dôležité, aby to jeho psovod vedel čítať a predchádzal nepríjemnostiam), učiť ho napr. systému: stojaci človek sa vyštekáva, pohybujúci človek sa môže hrýzť a samozrejme, keď už prechádzam k samotným zákrokom, učiť ho ovládateľnosti. Zase – je to na strašne širokú debatu… Pokiaľ chcem len “hru na obranu” učím a rozvíjam u neho výlučne záujem o korisť, učím ho tešiť sa z “ulovenia koristi” bez toho, aby prejavoval na ňu agresiu. Viem, toto možno neznie zrozumiteľne, tak to názorne popíšem: naturálny pes kúsne do rukáva, a keď mu ho figurant pustí, pes kašle na rukáv a orientuje sa opäť na figuranta ako na osobu a nemá problém pri útoku opätovne ho zobrať hoci aj „naživo“. Pes s “hrou na obranu” po zákuse a pustení rukávu figurantom si ho odnesie ako korisť, či víťaznú trofej a o figuranta ako osobu už nejaví záujem, prípadne mu rukáv donesie, aby pokračoval v zábave ďalej. Toto nie je už o agresii, ako chápeš. Kedy začať: zase ide o to, čo chceš, aký level. Ak vyšší a pes i psovod na to majú, potom pekne pomaly a zvoľna od šteňaťa. Ale aj so starším vyrovnaným psom sa dá pomerne rýchlo a ľahko dosiahnuť pokrok. Je to o skúsenosti a odhade, kedy na to… Treba však uviesť aj to, že skutočných obranárov je asi toľko, ako skutočne dominantných psov = veľmi, veľmi málo. Napriek tomu, čo tvrdia ich majitelia, prípadne aké je ich zbožné prianie v tejto veci. Priania a realita sa často nezhoduje… Tak ako človek, tak aj pes – niekto je s vypätím všetkých síl abiturientom základnej osobitnej školy internátnej, iný má tri červené diplomy z vysokej školy… — nie každý sa na to hodí, ale ak natrafí na seba normálny psovod a dobrý (v zmysle obrany) pes, potom je to dvojica, ktorá má perspektívy. Zvládnutým výcvikom sa obom môžu otvoriť nové obzory – človek sa podučí a pes má o prevádzanie činnosti, ktorá ho baví, postarané. A bez mnohých „následkov“ o ktorých tvrdia odporcovia…

Ako je to s príliš agresívnym psom alebo bojazlivým psom? Sú vhodné na výcvik obrany, respektíve môže obranársky výcvik pomôcť pri korigovaní porúch správania?

Agresívny (cholerický) pes je problémom nielen pre majiteľa i okolie, bez ohľadu na to, či obranu cvičí, alebo nie. A ak aj obranu cvičí, potom sa treba pýtať, s akým cieľom a kto ho má v rukách a hlavne to, ako dokáže majiteľ daného zvieraťa zabezpečiť bezpečnosť okolia. Treba však rozlišovať, či ide o agresivitu prirodzenú — teda či ide o prirodzenú ostrosť, či ide ešte o ovládateľnú dávku agresie, alebo sa jedná už o neovládateľnú. Rovnako či ide o agresiu teritoriálnu, alebo strachovú. Toto treba určiť a podľa toho postupovať. Vo všeobecnosti — agresívny pes sa dá práve dôrazom a častým opakovaním dostať, aj keď nie do normálu, ale určite sa tá agresia dá dostať pod kontrolu — toto treba mať na mysli: DOSTAŤ POD KONTROLU!!! Agresívny a útočný pes sa vie správnym výcvikom (psa i človeka (!)) dostať pod kontrolu a obmedziť ohrozovanie okolia. Naviac — presmerovaním obrany “naozaj”, na obranu “akože” sa vie vyriešiť veľa problémov. Ale toto je nielen na vysvetľovanie, či osobné debaty, lebo téma a varianty sú široké, ale aj na samotnú ukážku, ako prakticky na to.

Teritoriálna obrana — nie je problém — po stránke bezpečnosti vo vzťahu k okoliu sa zabezpečí dôsledne teritórium a je po probléme (na salaši agresívny čuvač je na pevnej reťazi a je po vtákoch. Ten istý agresívny čuvač sa na vodítku zoberie do jemu neznámeho prostredia a hľa — pes je ako vymenený: neistý, neútočný, rozptýlený…)

Strachová obrana je trochu väčší problém — zviera sa väčšinou až počas života naučilo, že ak zaútočí prvé, má neskôr spravidla pokoj. Tak útočí… Tu je to ako so zakomplexovaným človekom. V prvom rade mu treba zdvihnúť sebavedomie a pracovať na tom, potom ho uvádzať do rôznych situácií (schémou chovania vieme z veľkej časti predpokladať jeho reakciu, ako bude reagovať) a ukázať mu správne konanie. Správne konanie motivovať, zlé chovanie korigovať…

Skutočne bojazlivý pes ale nikdy nebude obranár. Ani z “hry” (nanajvýš s vlastným psovodom), Osobne by som bojazlivému psovi “obranu” nevysvetľoval. Načo? Akurát by som ho učil, že ten poprask okolo neznamená vlastne jeho bezprostredné ohrozenie, že je to len sranda. Bojazlivý pes to nemá s CNS v poriadku a je škoda ho tlačiť do niečoho, na čo nemá. Zase je to o jeho psovodovi, aby si toto uvedomil predovšetkým on.

Sú nejaké časté chyby pri nácviku obrany, ktorých by sa bolo treba vyvarovať?

Základných chýb je veľa. Pri učení každého cviku a pri každej príležitosti. Rovnako je to pri obrane, ako pri výchove. Ale jednu zásadu by sme mali mať: dnes nebudem dovoľovať psovi tú činnosť, ktorú mu budem zajtra zakazovať a, samozrejme, naopak. Nastavím tak pomerne jednoznačné mantinely vo vzájomnom vzťahu a nebudem tak psovi „pliesť hlavu“. Človek by si mal v prvom rade sám v hlave ujasniť, čo so psom chce dosiahnuť a kam ho dostať a až potom sa postupne prepracovať k tomu, aby pochopil, na čo pes ešte má a na čo už nie. V skutočnej obrane nejde o “machrovanie” psovoda, čo jeho pes dokáže. Obyčajne zo zakomplexovaného psovoda býva aj zakomplexovaný, zradený alebo pokazený pes. A pokazený pes už je pre svoje okolie (vzhľadom na stupeň) nebezpečný. Tie hranice, ešte a už, sú pomerne tenké.

Môže mať obrana na psa pozitívny vplyv, a ak áno, aký?

Veľmi veľa psov to jednoducho baví. Je to taká adrenalínová (pre nich) časť výcviku. Že ich to baví, to vidno už na tom, že na napr. na cvičáku vedia vopred, čo sa ide diať a doslova sa na to tešia. Nebýva častým javom, že psa netreba do výcviku motivovať, ale obrana takým už sama o sebe pre psa býva veľmi často. U pracovných plemien sa ich vlohy rozvíjajú, u mnohých plemien loveckých psov sa “obnovujú” ich pudy. Ja hovorím, že pre dnešného, neraz znudeného psa je obrana príjemným ventilom, ako vypustiť paru, ktorej pretlak by mohol, teoreticky, roztrhnúť kotol. Navyše obranou sa okrem toho rozvíjajú reakcie, motorika, pes sa učí a aj zvláda v afekte reagovať na povely psovoda a neraz ich dokonca aj plní…:)). Pes pri „naozajstnej“ obrane — učí sa a podporuje sa u neho spoznávanie a rozlišovanie situácií v živote a pri správnom usmernení aj správne reakcie.

Výcvikom sa dobrý psovod učí “čítať” vlastného psa, vie predvídať jeho reakcie a vie sa na tieto situácie pripraviť. No a v neposlednom rade je to istá výcviková aktivita, ktorých v psom živote nikdy nie je dosť.

Ako by sme mohli teda zhrnúť hlavné ciele obranárskeho výcviku psov?

V podstate som Ti na toto odpovedal vyššie. Cieľom by malo byť mať psa na ochranu svoju a svojho majetku, naučiť psa aj v záťažových situáciách správne reagovať, byť ovládateľným. Všetko nové, čo psa baví je dobré nieže cvičiť, ale ukazovať mu to a spoznávať svoje reakcie navzájom. Iste svoju úlohu tu hrá aj rozvoj motoriky, obratnosti, koordinácie, či sily. No a potom je to aj o kondícii atď. A pre psa s hrou na „lovenie koristi“ je to presne to isté, akurát je rozdiel v tom, že vo vzťahu k človeku sa ten jeho status quo nemení.

Na Slovensku sa nedávno objavilo nové plemeno – rodézsky ridgeback, ktoré sa radí k tzv. módnym. Aký je Tvoj názor na toto plemeno v našich zemepisných šírkach? Máš s ním, či s jeho majiteľmi nejaké skúsenosti?

Ako „človek kynologický“ s ním pravdaže prichádzam do styku už viac rokov. Nie ako s objektom svojho nejakého špeciálneho záujmu, ale ako so súčasťou kynológie. Je to pes, ktorý sa mi v podstate páči. Neberiem ho ako exota alebo ako niečo násilne importované, aj keď Afrika a Tatry sú trochu vzdialené, no viem, že psovi stačí pár rokov na adaptáciu na dané prostredie, či zmenenú klímu. Je to plemeno, ktoré bolo vyšľachtené s istým zámerom, je to plemeno pomerne veľké, atletické a aj s istými vlastnosťami, ktoré sa bezpochyby dajú využiť. Je ďalej len na majiteľoch, či toto plemeno ešte viac „zmodernizujú“ a v podstate ho odsúdia, alebo sa okrem exteriéru budú venovať aj rozvoju jeho povahových a pracovných vlôh. Tá cesta ku gauču je jednoduchšia ako tá druhá. Mám obavy, keď vidím, kam smeruje, mám obavy, kam sa postupne začleňuje. Najmä ak počúvam názory, že je to plemeno tak super inteligentné, že  s ním netreba robiť vôbec nič, že sa vychová a socializuje „samo“ a aj tak bude o dve hlavy prečnievať tie všetky ostatné… A potom ich vidím na nejakej spoločnej akcii, ako „vyšívajú“ po všetkom živom, ako ich majiteľ „inteligentne“ plachtí na druhom konci vodidla, ako sa pri 15° celzia trasú, ako si prepichujú chvostmi bruchá, ako…  Ale všetko je, ako hovorím, v rukách ich majiteľov. Bola by škoda, toto plemeno odsunúť niekam, kam nepatrí.

Na Slovensku je spojenie RR – pes obranár priam tabu. Čo si o tom myslíš? Je RR na obranu absolútne nevhodný?

Zaujímavé dve otázky. Prvá – pýtajme sa, kto toto tabu vyniesol, aké mal dôvody, zámery a čo ho k tomu viedlo… Druhá vec je, či poznajú „vynášatelia tabu“ aj druhú stránku nimi nanesených problémov. V podstate sa dajú chápať ich dôvody v zmysle, že RR je veľký, temperamentný pes a v prípade problémov je od neho možné očakávať iné nebezpečenstvo pre okolie, ako od ratlíka. Ale je to len a len o človeku, jeho prístupe a zodpovednosti za svojho psa, nie o tom, či „robí, alebo nerobí“ obranu. Ako som spomenul pri predchádzajúcej téme – ako je možné, že existuje kopa nezvládnutých, nevychovaných a agresívnych RR, napriek tomu, že obranu nikdy nerobili? Už niekde vyššie som povedal, čo môže pre RR s rozumným psovodom a dobrom vedení, obrana urobiť. Som hlboko presvedčený, a zopakujem to ešte raz: prinesie mu sebavedomie (nebude mať potrebu riešiť zbytočnosti), prinesie mu čistú hlavu, nadhľad, ovládateľnosť a v neposlednej miere rozvoj jeho fyzických a samozrejme duševných daností. Prinesie mu aktivitu, rozptýlenie a nebojím sa povedať, že aj zábavu, ktorej sa mu dnes, žiaľ asi nedostáva toľko, koľko by si sám prial.

A či je na výcvik obrany absolútne nevhodný odpoviem veľmi kategoricky: nemyslím si to!