Šteňatá – b e i b i r a

A tak sme sa vtedy, kedysi dávno, rozhodli, že budeme mať šteniatka. Teda že Beira bude mať šteniatka. Vybrať krycieho psa znamenalo hrabať sa celé večery v rodokmeňoch a fotkách psov a zohľadňovať všetko to, čo bolo teoreticky naštudované. Voľba padla na Sorbonna, českého psa importovaného z Holandska. S jeho majiteľkou Katkou sme sa na deň D, teda deň krytia, chystali niekoľko mesiacov, teda ona pripravovala mňa, lebo krytie som dovtedy nikdy nezažila. A niekedy v januári 2008 to prišlo — Beira sa začala hárať.

Všetko som mala vypočítané, podľa knižky a odrátavania dní mi deň krytia vyšiel úplne úžasne na víkend. Hladina progesterónu však bola v piatok nízka a veterinár povedal, že cez víkend to určite nebude. No ale v pondelok už bola zasa hladina progesterónu nejako na ústupe, tak sme nakoniec vyrazili do Pardubíc nečakane už v pondelok. A ak si myslíte, že sme tam prišli a bolo to šup-šup, tak ani omylom. Niekoľko hodín sme pozorovali páriace tančeky dvoch ridgebackov, lebo Beire síce zvádzanie šlo výborne, ale robila strašné drahoty 🙂 Zopakovalo sa to aj na druhý deň a večer, keď sme už boli všetci vymrznutí avrátane vyšťaveného Sorbonna (výraz v jeho tvári jasne hovoril, že čo ste mi to sem dali za sučinu, vonia dobre, ale nechce mi dať…) rozhodnutí tento pokus o párenie vzdať, sa to napokon podarilo. Pár týždňov sme čakali, či z toho vôbec niečo bude, a bolo. V marci sa nám narodilo osem šteniatok. Je fascinujúce, ako dokonale príroda kóduje inštinkty, Beira vedela presne, čo a ako má robiť. Mali sme aj to šťastie, že dovolila Ebirke, aby sa o šteniatka starala spolu s ňou, takže naše drobce mali dve mamy a aj dve laktačné strediská, čo sa odzrkadľovalo na ich váhe.

Bolo pred nami niekoľko týždňov celodennej starostlivosti o malé voňavé klbká. Od troch týždňov chodili šteniatka už pravidelne von a aj v noci som ich chodila približne každé 4 hodiny venčiť, aby sa naučili cikať a kakať pekne vonku. Po každej takejto vychádzke nasledovla hodinka hrania, a kým posledné zaspalo, už sa prvé zobudilo a všetko sa to opakovalo. Naučila som ich vtedy asi aj zopár zlozvykov, ale nebudem sa k tomu priznávať 😛

Keď mali šteňatá asi okolo päť týždňov, teda v čase, keď sučka prestáva kojiť, Beira považovala svoje materské povinnosti za ukončené. Ebirka naopak trávila všetok čas so šteňatami a vychovávala. A robila to s neskutočnou láskou a trpezlivosťou. Opatrne sa s nimi hrala, sem-tam ich spucovala, sem-tam upratala. Bolo to to najlepšie divadlo na svete… Ale trvalo len krátko a potom prišiel ten čas, keď bolo treba šteniatka poslať do nových domovov.

A to bolo na celom tomto dobrodružstve najťažšie. Chovateľstvo je najmä o veľkej zodpovednosti, v každej fáze môže niečo zlyhať, človek má v rukách život svojej sučky, následne zdravie a formovanie pováh šteniatok. Tu sa však môže trošku spoliehať na prírodu a potom sa na ňu v prípade problému aj trošku vyhovoriť. Avšak to, komu malého bezbranného tvora dá, je čisto o chovateľovom rozhodnutí. Záujemci o naše šteňatá boli rôzni. Napríklad pán, ktorý mal rezervované šteňa a týždeň pred odberom zjednával cenu, lebo veď si vie zohnať aj lacnejšie. Alebo zle artikulujúci pán, ktorý chcel zasa toto plemeno, lebo jeho prvý ridgeback pol dňa fixoval poštárku na dvore a to je predsa také skvelé. Jednej slečne sme šteniatko nedali, lebo mala priveľké očakávania, ktoré sme nemali ako ovplyvniť. A jeden mladý muž sa nám jednoducho nepáčil… Bolo to náročné, ale verím, že sa nám podarilo vybrať dobre, že sa naše šteňatá, dnes už seniori, majú vo svojich rodinách výborne a že priniesli svojim dvojnožcom do života veľa radosti, tak ako nám spestrili domov Asunta a Artan, ktorí neplánovane ostali doma.