Ebirka bola oficiálne vedená ako Ashanti Senanga, ale pôvodne sa mala volať na E, a tak som rozmýšľlala o Ezre, Eni, Ele, no nakoniec som sa pozrela na Beiru a zrazu mi napadlo premeniť písmenká a vznikla Ebira. No a náhodou je to aj nejaké africké etnikum, takže nebolo to až tak úplne mimo.
Ebira mala pre mňa tú najkrajšiu ridgebackovskú hlavu na svete s nádhernými očami, perfektne nasadenými ušami a dokonalým cerením všetkých zubov, keď bola na vrchole šťastia. Mala aj kompaktné telo so silnejšou kostrou a celkovo sa asi podarila, no nemala ridge. Väčšinou to býva tak, že po ridgebackovi bez papierov alebo neštandardnom príde ten taký výstavný. U nás to bolo naopak a tak trochu z princípu, priznávam, že nie som celkom stotožnená s delením ridgebackov na štandardných a neštandardných, ridge je hračka prírody a neviem, či sa s ním ľudia vedia celkom správne hrať. V každom prípade mala bezridgová Ebira z našich 4 ridgebackov najviac vlastností, ktoré opisujú múdre knižky ako pre RR typické. Bola odvážna, vytrvalá, obratná, oddaná, absolútne rezervovaná k cudzím ľuďom, mala lovecký pud a bola vždy ochotná pracovať. Za záhradou sa nám jedného dňa začali pásť býky, keď ich Ebira zbadala, ako keby na chvíľu skamenela a niekede na pozadí jej bežal farmársky program. Potom kukla na mňa, že prosím ťa, pusť ma tam, ja ich upracem. Na rozdiel od mnohých ridgebackov Ebira milovala cvičák, rýchlo sa učila, zvládala aj drilovačky, ale najlepšie boli prekážky, po ktorých si chodila sama, veď načo by jej bol psovod. Rada aj aportovala všetko, čo sa jej zmestilo medzi zuby a sem-tam aj niečo väčšie. Bola ostražitá, neušiel jej nijaký pohyb v záhrade či za plotom. Vášnivo poľovala na jašterice, vtáky a mačky, ale obišlo sa to, nejakým zázrakom, bez strát na životoch. Za srnkou zdrhla iba raz, ale bola to jednoznačne srnkina chyba — nemala jej vyskočiť z kríkov rovno pred nos, to sa nedalo ustáť. Bolo to v doline, takže sme videli, ako obe naplno bežia, a keby to nebol taký stres, bol by to v podstate nádherný pohľad na dve dokonalé atlétky. Som presvedčená, že Ebira by vo svorke pracovných psov určite uspela a niekde v Afrike pred sto rokmi by ju všetci chceli. Pre mňa bola dôkazom, že krv nesie omnoho viac ako exteriérové znaky, že v tých ridgebackoch ostáva stále kus pôvodného afrického lovca a strážcu.
Podstatnou Ebirkinou črtou bolo to, že neznášala všetkých mužov 🙂 Keď k nám nejaký prišiel na návštevu, ako zásadová feministka ho i napriek úplatkom nekompromisne obštekávala a krúžila okolo neho ako okolo koristi (to je asi to anglické “keep it at bay until the arrival of the hunter”), a keď sme návštevníka usadili, našla si vždy také miesto, aby naňho dobre videla a v prípade ohrozenia mohla konať. Ku svojim však bola neskutočne, až dojímavo nežná, vďačná za každé pohladenie, za každý kontakt. Bolo ľahké ju rozospievať a vyla teda poriadne precítene — hlava v záklone, uši na netopiera a oči prižmúrené pri obzvlášť emóciami nabitých pasážach. Ebiš bol jednoducho multifunkčný pes, pripravený vždy a všade podporiť hocijakú zábavu, hlavne nech nie je nuda.
Tak ako Beira, aj Ebira bola poklad a vôbec nie menej kvalitný 🙂 Druhýkrát po sebe a bez veľkého hľadania sme mali šťastie na úžasného tvora spomedzi našich ryšavcov najridgebackovitejšiu bezridgovú Ebirku <3
