Ak sa človek zaľúbi do nejakého plemena a nechce nijakého iného psíka, lebo napríklad taký ridgeback je preňho podľa všetkého ten najvhodnejší, má niekoľko možností, kde takého štvornožca zohnať.
- Na bazoši od takého nejakého pána, čo chová ešte 5 ďalších plemien, veď načo kupovať psa na výstavy, keď ho chce len ako maznáčika, a aj cena je dobrá, nič to, že na fotkách sú šteniatka na hnoji a mama priviazaná k búde.
- Suseda má ridgebacka a povedala, že bude mať šteniatka, lebo sučka má mať šteniatka a ona si chce jedno nechať. O dve ulice ďalej býva tiež nejaký ridgeback, tak ich spária.
- Skúsi sa pozrieť na stránkach útulkov, či tam nejaký ridgeback aktuálne nie je.
- Vyhľadá si na internete stránky chovateľov ridgebackov s preukazom o pôvode.
Ako teda vyberať, kúpiť a neprehlúpiť?
1. Takýmto spôsobom záujemca o šteňa naďabí s najväčšou pravdepodobnosťou na množiteľa, teda človeka, ktorý chová len a len pre peniaze. Matka ani šteniatka nie sú dobre živené, o socializácii ani nemožno vravieť, existuje tu teda veľká pravdepodobnosť, že šteniatko bude mať neskôr zdravotné problémy, a tým, že nebolo dobre socializované, môže z neho vyrásť napríklad neprimerane agresívny alebo naopak ustráchaný pes, jednoducho pes problém, ktorý majeteľa môže stáť veľmi veľa peňazí. Navyše o psovi od množiteľa nikdy nie je možné získať informácie o jeho predkoch, neexistuje spôsob, ako zistiť, či vôbec jeho predkovia patrili k vybranému plemenu, tak sa môže stať, že z guľky vyrastie niečo úplne iné ako vytúžený ridgeback.
2. Aj v druhom prípade ide zasa len o kríženca, lebo susedina sučka možno aj papiere má, ale ten pes už nie, a aj keby mal, suseda sa asi štúdiu rodokmeňov nevenovala, a tak sa môže stať, že rodičia šteniatok sú blízki príbuzní, alebo že nesú obaja nejaké nie dobré gény, ktoré sa v šteniatku prejavia. Susedina sučka a ani potenciálny otec šteniatok zrejme neabsolvovali nijaké zdravotné testy, takže sa nevie, či náhodou nemajú nejaký skrytý problém a či náhodou nie sú nositeľmi nejakých chorôb. Hoci šteniatka od susedy by boli takmer určite vymaznané, dobre živené a ľúbené, i pes od takéhoto náhodného chovateľa môže byť problém.
3. Ridgeaback v útulku je s najväčšou pravdepodobnosťou produktom párenia z bodu 1. a 2., čiže tiež ide len kríženca, ktorý v sebe nesie kadečo, ale človek má aspoň dobrý pocit, že zachránil psiu dušu a nepodporil množiteľa.
4. A ostáva tu tá štvrtá možnosť, ktorú ešte mnohí považujú za zbytočný luxus. V prvom rade — za čistokrvného ridgebacka sa považuje len taký pes, ktorý má preukaz o pôvode, teda je istota, že predkovia boli príslušníkmi tohto plemena. Tvrdenie, že pes s preukazom o pôvode, je pes na výstavy, treba považovať za mýtus. Za takýmto psom nie je len kus papiera s menami, ale vo väčšine prípadov náročná práca chovateľa, ktorý plánuje spojenia aj mesiace či roky, sleduje rodokmene, veterinárny výskum, chodí na výstavy, kvalitne svoje psy aj šteňatá kŕmi, absolvuje so svojimi psami mnohé zdravotné testy, so šteňatami čipovanie a všetky základné očkovania, šteňatám poskytuje celodennú starostlivosť a zabezpečuje základnú socializáciu, no a za krycím psom je schopný vycestovať aj stovky kilometrov a za krytie zaplatiť nemalé čiastky. To všetko ho stojí veľa, veľa času a aj veľa peňazí, a to s vedomím, že sa mu nič z tejto investície nemusí vrátiť, pretože príroda nie vždy spolupracuje. A preto sú šteňatá s PP drahšie ako šteňatá bez PP, ale pri ridgebackoch tento rozdiel vôbec nemusí byť taký veľký. Vo vrhoch bývajú často šteniatka s malými estetickými chybami (nekorektný ridge, veľa bielej, zálomok na chvoste…), ktoré sa považujú za neštandardné a ktorých cena je preto nižšia, hoci majú predpoklady byť zdravými psami a dobrými spoločníkmi.
Tvrdiť, že chov psov s preukazom o pôvode, je bez problémov, by bolo však naivné. Aj medzi chovateľmi papierových psov sa nájdu takí, ktorí to robia hlavne pre peniaze, ale preukaz o pôvode je dôkazom plemennej príslušnosti, všetky psy zaradené do chovu musia absolvovať aspoň základné zdravotné testy, čiže sa znižuje riziko prenosu dedičných chorôb, a kontroluje sa aj to, v akých podmienkach sú šteňatá odchované. Samozrejme 100% záruka, tak ako v ničom, neexistuje (aj pes s PP môže ochorieť, môže mať skrytý defekt…), no v chove spoločenských zvierat aj napriek mnohým úskaliam zatiaľ nič lepšie na ochranu plemien i potenciálnych záujemcov o šteňa ako riadený chov neexistuje.
Ak teda niekto hľadá ridgebacka, hoci aj len ako rodinného psa, mal by zvážiť všetky vyššie spomenuté body, aby sa vyhol sklamaniu. Nepodporujete ľudí, ktorí chovajú len pre peniaze… Na Slovensku aj v okolitých krajinách je pomerne veľa chovateľských staníc rodézskych ridgebackov, takže je možné nájsť takého chovateľa, ktorý vyhovuje aj náročným, aj menej náročným záujemcom o šteniatko. Dobrého chovateľa spoznáte hlavne podľa toho, že hovorí o svojich psoch a o svojom plemene s nadšením, odpovedá na všetky, aj nepríjemné otázky, a že sa veeeeeľa pýta, lebo dobrý chovateľ svoje šteňa len tak hocikomu nezverí…
