Beira

photo70
Beira (2005-2013)

Bejide Fly Livingstone Rhodesian v rodokmeni, civilne Beira. Bejide Fly znamená v podstate mucha narodená v daždi, Beira je o niečo vznešenejšie — okrem iného to bola aj keltská bohyňa a pomenovanie druhu antilopy. Našla som to v slovníku cudzích slov a celkom som trafila, lebo v našej Beire bolo aj kus božskej noblesy a mala aj dlhé antilopie nôžky. Tie by jej vo svete modelkovských mól zrejme priniesli mnoho obdivu, vo svete psích výstavných kruhov boli skôr za chybu. V každom prípade sme sa priblížili k titulu šampióna a máme aj zopár naozaj pekných posudkov. Ju to v tom kruhu ale fakt strašne nebavilo, raz z neho ušla, raz v ňom, ehm, ani radšej nepoviem čo, a ten trpiteľský výraz bol taký jasný, že sme sa vzájomne zhodli na ukončení výstavnej kariéry v pomerne mladom veku.

Nemáme sa síce vystatovať akými titulmi, ale môžeme sa pochváliť tým, že Beira bola vyrovnaná sučinka s priateľskou povahou a mnohými krásnymi gestami, ktorými nám každý deň dávala najavo svoju lásku. A to pôvodne mala byť naša iná sučka z vrhu — veľmi pokojné šteňa, ktoré celý čas len z diaľky múdro pozorovalo, ako sa ostatní hrajú. Zato Beira bola tá, čo stíhala naháňať a cvakať do uší všetkých naokolo a aj ďalej. Prvý cvičiteľ nám povedal, že je to malý diabol, že to bude dominantná a agresívna suka ako všetky ridgebacky a že si s ňou neporadíme. Moje predstavy, ako sa prechádzam s nádherným, dôstojným a poslušným psom popri Dunaji, sa zrazu premenili na nočné mory, ako zbieram všetky dohryzené pucvolky, mačky a deti. Našťastie sa táto predpoveď nenaplnila, Beira síce mala vlastnosti, ktoré knižky popisujú ako prejavy dominancie, ale nemala potrebu ju uplatňovať. Myslím si, že je to aj vďaka tomu, že bola dobre socializovaná. A tu prichádza taký paradox, že v Bratislave, kde sme v tom čase bývali, sa dá pes socializovať lepšie ako hocikde inde.

Horský park bolo miesto, kam sme chodili najčastejšie venčiť a kde sa Beira odmalička stretávala so svorkou aj 20 psov rôznych veľkostí a pováh. Naučila sa čítať psie signály, naučila sa podriadiť, naučila sa rešpektovať iných.  Okrem Horského parku mala v Bratislave aj zopár svojich obľúbených kaviarní, v jednej sa napríklad zašívala za barom, kde ju čašníčky potajomky kŕmili keksíkmi. Jednoducho paštikárka a východniarka, ako má byť. Napriek tomu, že bola naozaj veľká, vedela si ľudí získať, nebáli sa jej, hoci z iných psov mali strach. Prekročila prah nejednej domácnosti, do ktorej žiadna psia laba nemala nikdy vstúpiť a taká veľká už vôbec nie.

Najpubertálnejšie obdobie prežila Beira v jednoizbovom byte na Konventnej. A môžem vyvrátiť rovno ďalší mýtus z kategórie ridgeback do bytu a do mesta nie. Teda aspoň čiastočne 🙂 Chodili sme dvakrát denne na dlhé prechádzky, čo ju síce unavilo — keď sme boli doma, odpadla a spala ako dudok, ale keď bola doma sama… presádzala kvety, umývala riad, organizovala hrnce, triedila smeti a hlavne koncertovala. Nijaké osvedčené rady z knižiek nepomáhali, jednoducho neznášala samotu, hoci to bývalo maximálne na dve-tri hodiny. Raz som sa vracala domov a už z diaľky som zachytila vytie, akurát som ju počula z opačnej strany domu, ako sme bývali, takže mi hlavou prebehli všetky katastrofické scenáre, aby som pri vchode zistila, že si chúďatko opustené zvesilo interfón a do celého sveta vylo srdervúci žiaľ o svojej samote. Našťastie sme mali tolerantných susedov a vo vchode nebola sama, čo takto vyplakávala.

Priznám sa, že keby som vedela o rodokmeňoch to, čo viem dnes, hľadala by som si ridgebacka niekde úplne inde, a práve vďaka Beire viem, že nie je všetko len informáciách, že niekedy sa tie najväčšie poklady ukrývajú tam, kde ich nikto nevidí.

Beira bola výnimočná. Nie preto, lebo bola ridgeback, nie preto, lebo bola naša… Sem-tam sa niečo niekde naozaj neobyčajne a nečakane podarí a človek má šťastie, ak sa mu to niečo pripletie pomedzi nohy. V našom prípade to bola ušatá, nohatá, ryšavá bytosť Beira <3

beibira